2008 Run Bratislava – Athen – Bejing 12 024 km
2008 Beh Bratislava – Atény – Peking 12 024 km
…………..Po prebehnutí Slovenska som chcel dokázať pokoriť ďalšie hranice v hlavách ľudí a rozbehli sme sa s kamarátmi počas letných prázdnin z Fínska do Španielska cez 16 štátov Európy. Toto bolo moje prekonávanie samého seba a dokazovanie si kto som a načo mám.
Môj doteraz najväčší zážitok je určite prebehnutie z Devínskej Novej Vsi cez Atény do Pekingu, aby som stihol s prezidentom SR otvoriť v olympijskej dedine deň pred LOH v Pekingu Slovenský dom. Môžem povedať, že spolu s mojimi strážnymi anjelmi sme to dokázali. Jednoduchá veta, ktorá skrýva veľa sĺz, bolesti, zážitkov, emócií, viery a priateľstva. Beh do Ázie ma otočil o 180 stupňov, už som to nebral ako cestu ako sa prekonávať, ale ako sa spoznať a spoznať svet okolo nás. Každý deň počas prípravy bojujete s tonou argumentov, prečo sa nepustiť do vášho sna. Možno je najťažšie presvedčiť okolie, aby vás podporilo, aby zahodilo strach zo zaužívaného. Odkiaľ to všetko ide, tento strach, fóbia z neznámeho? Zo skreslených informácií o krajinách, ktoré nepoznáme. Slová, ako okradnú vás, zabijú vás, boli na každodennom poriadku, najmä od ľudí, ktorí možno boli najďalej v živote vo vedľajšom okresnom meste a mali informácie z tretej či piatej ruky.
Už pri európskych štátoch sme mohli vidieť, rozdiel medzi víziou a realitou. Behu vďačím za to, že ma doviedol do domovov bežných ľudí, že mi ukázal silu prírody, zem a otvoril oči, že som sa mohol kochať jednoduchosťou života. Ukázal mi, že naozajstní priatelia stoja pri vás, aj keď im často nie je do smiechu, že plačú, ale držia vás, že tí, čo si robia marketing ako vaši priatelia, nešli za tou istou vecou ako vy. To je pre mňa beh. Pri mojom prvom cieli smer Atény sme boli zaskočení hornatou krajinou Balkánu, otvoreným srdcom Srbov, divokosťou Macedóncov a Grékov. Narážam najmä na Macedónsko a Grécko, kde som bol denne konfrontovaný s túlavými svorkami bývalých pastierskych psov. Keď vás obkľúči napríklad 19 psov o veľkosti malých teliatok ako mňa pri horskej dedinke Metaxa, to vám naozaj stuhne krv v žilách. Pri gréckom meste Kozan nebyť improvizovaných chráničov na lýtkach z linolea, ktoré mi zostrojil kamarát šofér sprievodného Touarega, mal by som po nohách. Dva rozbehnuté rotvajlery mi zahryzli do chráničov a v tom istom momente jedného z nich nabralo auto a zlomilo mu na moje šťastie panvu. Tak som polo dochrámaný mohol ujsť cez pole k doprovodnému vozidlu. Inokedy ma zrazilo auto a ani nezastavilo a ušlo. Nuž také vie byť Grécko.
Beh sa obrátil smerom na krajiny, ktoré poznáme skôr ako rizikové – Bulharsko a Rumunsko, kde ľudia a krajina boli nakoniec príjemnejší a kľudnejší ako v štáte, ktorý som spomínal vyššie. Nečakaný problém bolo prebehnutie 75 km cez Moldavsko, kde sme sa dosiahli až na druhý pokus po tom, čo ma eskortovali s nabitými samopalmi a hodili na korbu Uvazu za môj neoprávnený prechod cez hranicu. Po dvanástich hodinách, úplatkoch a malom klamstve sme sa dostali do nekonečne veľkej Ukrajiny, kde milosť ľudí nepoznala hranice. Pochopili sme aj prečo sa Ukrajine hovorí obilnica Európy, nekonečné polia s obilím nám lemovali skoro 800 km trasu behu až k ruským hraniciam. V Rusku sme strávili asi najdlhšiu dobu, bežal som tade cca. 2 mesiace. A poviem vám, začal som chápať ďalšie príslovie, čím chudobnejší, tým srdečnejší ľudkovia. Do slova za pohorím Ural, ktoré rozdeľuje Európu od Ázie, nám prestali fungovať všetky GPS a samozrejme, keď sme sa pýtali na trasu z našich európskych máp, tak nám tam domáci dokreslili a vyškrtali mnoho ciest. Ľudia, ktorí nás stretávali aj niekoľkokrát po ceste, nám ponúkali nám svoje jedlo a oblečenie. Na Urale sme s stretli s tamojším strážcom prírody , ktorý ma menoval za čestného ochranára Spodného Uralu a dostal som z jeho baretky odznak, aby som mu mohol pomáhať.
Rusko sa s nami rozlúčilo pre mňa najkrajšou časťou cesty a to priesmykom tzv. Culskym traktom cez masívne pohorie Altaj smerom do Mongolska, kde je pánom nedotknutá príroda. Aj dvaja domáci, ktorých sme stretli za týždeň cesty cez územie cca. veľkosti Slovenska, mali stále rešpekt k tejto lokalite. Mongolsko nás privítalo nekonečným priestorom, kde neexistujú cesty, len údolia, ktoré sú prejazdné akokoľvek sa vám podarí. Neočakávané bolo pre nás, že celých 2 500 km som bežal nie nižšie ako 1 500 m n. m., to znamená, že najvyšší priesmyk som prebehol v nadmorskej výške 3 400 metrov. Neobyčajný ráz cesty doplňovalo to, že naše autíčko sme tankovali z vedier, sem tam nejakým tým 85 oktánovým benzínom 🙂 , aby sme sa dostali ďalej. Spali sme, kde sa nám dalo. Sloboda bola tak hmatateľná, že vás ubezpečovala o tom, že ste stredom vesmíru. Pri pohľade na nočnú oblohu, kde vám nesvieti žiadne mesto ani fabrika, sa vám chce plakať, aký je svet krásny. Vie vás odmeniť takou maličkosťou, ktorá vám zostane, pokiaľ vám bude slúžiť pamäť. Jurty a kozie stáda nás doprevádzali aj v ich hlavnom meste Ulanbátar, ktoré domáci volajú iba Ulan. V meste, ktoré začína kopírovať modernú európsku kultúru, sme natrafili aj na zábavné situácie. Keď sme kráčali po ulici, oslovil ma jeden domáci „Mongol“, že nie ste vy ten bežec zo Slovenska z Bratislavy. Na tom by nebolo nič divné, keby to nepovedal po slovensky 🙂 Po hlavnom meste nás čakalo prebehnúť horúcou púšťou Gobi, kde teploty v tieni dosahovali nad 50 stupňov, kde by sme už „len“ popri čínskom múre dobehli do Pekingu. Teploty boli také strašidelné, že som za deň vypil 15 litrov tekutín. Najväčšiu ranu pod pás sme dostali na hranici s ČLR, kde nás odmietli vpustiť do krajiny, pretože nám hlavný sponzor „zabudol“ vybaviť vstup do krajiny, tak ako sme boli dohodnutí. Po ťažkom trojdňovom rozhodovaní som sa rozhodol pokračovať sám do Pekingu bez doprovodu. Rozdelili sme sa na hranici na dve skupiny. Zdravotníčka a šofér s autom sa vrátili za 8 dní 11 tisíc kilometrov autom späť na Slovensko a ja som za 8 dní dorazil do Pekingu. No prebehnúť ČLR nie je také jednoduché, ako som si myslel. Musím povedať, že bezpečnejšiu krajinu nepoznám. Počas tohto týždňa som bol objektom záujmu domácich obyvateľov, bol som beloch, ktorého v tých končinách videli maximálne v TV. A pritom som bol neustále fotený domácimi, bol som hostený a nikdy sa mi nestalo nič zlé. Teda až raz… Keď som bežal cez akúsi osadu, pridal sa ku mne na bicykli malý Qui. Prekvapivo ovládal pár slov po anglicky, tak sa ma opýtal, kam idem a či sa môže ku mne pridať. Povedal som, že do Pekingu a že je to ešte ďaleko cca. 250 km. Ale že keď ho rodičia pustia, tak môže ísť. O pár minút, možno hodinu dobehol chlapec za mnou s igelitkou a v rifliach, že ide so mnou. Namietal som, ale povedal, že rodičia súhlasia a dali mu aj peniaze, na čo ukázal ruličku bankoviek veľkú ako jeho päsť. Tento chlapec ubehol so mnou 60 km. Klobúk dole. Keď sme si líhali večer kúsok od cesty do trávy, nech si trochu pospíme, zrazu som zbadal nejaké svetla a robil som si srandu, že padajú hviezdy. No on sa nesmial, práve naopak a povedal, že to bude asi polícia. A nemýlil sa. Obkľúčila nás patrola čínskych nahnevaných chlapíkov a ťahali ma k najbližšej búdke (motelu), kde mi niečo velice vysvetľovali a mračili sa. Nakoniec mi dali mobil, kde sa ozvala akási pracovníčka polície a vysvetlila mi, že som bol obvinený z únosu mladistvého a krádeže celoživotných úspor rodiny. Veľmi som sa smial a keď som chcel aby im to môj „Piatok“ vysvetlil, nedalo sa, lebo bol v inej miestnosti. Po 3 hodinách akéhosi výsluchu sa mi prišli ospravedlniť, že prišli rodičia a všetko sa vysvetlilo. Uf. No doklady som nedostal, musel som sa k nim po ďalších 2 hodinách doslova prebojovať a vytrhnúť ich z ruky nejakého vysoko postaveného oficiera, ktorému som už od nervozity nadával slovenskými vulgarizmami. Našťastie som si zobral svoje doklady a odbehol som. Mal som šťastie, boli z toho takí zarazení, že sa na nič nezmohli. No na niečo predsa. Po ďalších 2 nočných hodinách behu a chôdze som stále počul v tme za mnou nejaké kvílenie kolies. Zastavil som, dal som si veci na cestu a čakal som. O pár sekúnd sa objavilo auto s piatimi policajtmi s vypnutými svetlami, ako ma hľadajú pohľadom pred sebou a vidia len ruksak. Tak som ich prekvapil z boku a zaklopal som im na okienko 🙂 Skoro odpadli 🙂 Po chvíle akejsi komunikácie mi dali podpísať akési dokumenty a pokračoval som.
Do Pekingu som dobehol presne 8.08. ráno 7.8.2008. Zo Slovenska som štartoval 8.3.2008 8.08 ráno. Prijali ma na zastupiteľskom úrade SR (ambasáde) s krásnou kyticou a silnými emóciami. Mam z toho dodnes zimomriavky, keď si spomeniem, že tam nemohli byť ľudia, čo mi pomáhali, a že sme to vlastne dokázali.
Od vtedy sa pozerám na svet so zmeneným pohľadom, myslím že 12 024 km a 150 dní zmení každého. Dúfam, že k lepšiemu 🙂 A teraz hurá na ďalší kontinent 🙂
Jozef R.